Ako sme v Poloninách hľadali meteorit

Pred 147 rokmi, 9. júna 1866 v poobedňajších hodinách, veľká ohniva guľa preletela smerom na východ ponad Šariš a Zemplín a vybuchla obrovským rachotom.

Približne 1200 úlomkov meteoritu s celkovou hmotnosťou asi 500 kg dopadlo na územie asi 7 km x 4 km v súčasnej pohraničnej oblasti Slovenska (Národný park Poloniny) a Ukrajiny (Uzhansky nacionalny park). Najväčší úlomok, ktorý vážil takmer 280 kg, sa našiel na území dnešnej Ukrajiny (vtedy ešte naše územie), asi 150 m od súčasnej štátnej Slovensko-Ukrajinskej hranice. Podľa najbližšej obce Kňahyňa bol meteorit pomenovaný ako Kňahyňský.

V poslednú tohtoročnú septembrovú nedeľu sme sa rozhodli navštíviť kráter – miesto dopadu spomínaného najväčšieho fragmentu meteoritu. Nie, nerobili sme si žiadne nádeje, že by sme nejaký úlomok tohto meteoritu mohli ešte teraz nájsť, napriek tomu, že stovky fragmentov meteoritu sa doteraz nachádzajú v okolí, či už na slovenskej alebo ukrajinskej strane. Plán bol jednoduchý. Ja (Begi), Paľo (Rapavý) a Belino (Klčo) vyrazíme ráno o ôsmej z observatória na Kolonickom sedle, odkiaľ je to na cestný hraničný prechod Ubľa iba kúsok. Od prechodu je to do obce Kňahyňa necelých 20 km. Podľa turistickej mapy, ktorú sme mali k dispozícii, smeruje z obce asi do polovičnej vzdialenosti k miestu dopadu čiastočne asfaltová, čiastočne spevnená a potom poľná cesta. Keďže bolo sucho aj tá poľná by mala byť zjazdná. Vzhľadom na to, že Paľo má zdravotný problém s nohou a na vzdialenejšie pešie túry chodí (ak vôbec) s barlou, tak zájdeme autom až kde sa bude dať. Potom len kúsok po vlastných a za hodinku sme tam aj späť. No a na obed sme doma. Plán bol teda „dokonalý“.

Niektorí z nás ani neraňajkovali (však za chvíľu sme späť), ja som stihol do auta ešte hodiť fľašu nedopitej minerálky (bol naplnená iba asi do tretiny, to určite bude stačiť) a skutočne o ôsmej hodine ráno sme vyštartovali. Prvý, zatiaľ nie veľmi významný, časový sklz nás čakal na pohraničnom prechode. Už naši nás upozorňovali, že na Ukrajinskej strane budeme mať problém s autom. A mali pravdu… Ukrajinci vyžadovali notársky overené splnomocnenie k autu. Bolo totiž služobné, v technickom preukaze ako majiteľ hvezdáreň a žiaden z nás v pase nemal napísane, že sa priezviskom volá „Hvezdáreň“. Fakt, že v aute je zodpovedná hvezdárska osoba nestačilo, lebo to taktiež nebolo notársky overené… Po dlhom presviedčaní, rozprávaní o astronómii a hľadaní spoločných známych (Paľo je Prešovčan) sa nakoniec sympatická colníčka nad nami uľútostila, uverila, že auto nie je kradnuté, prižmúrila obe oči, dala pečiatku na bumašku a popriala šťastnú cestu.

Ako sme sa približovali k obci Kňahyňa, asfaltová cesta sa prestala podobať na asfaltovú. Začali sme tušiť, že aj s tou ďalšou, vraj spevnenou cestou, to nebude také jednoduché. A naše tušenie bolo správne. Ešte v obci to začalo vyzerať na čosi ako hrboľaté poľné, za obcou sa postupne menilo na rozjazdenú lesnú s hlbokými koľajami. Krátka pešia rekognoskácia mokrých prudkých svahov jednoznačne ukázala, že naša Felícia to nezvládne napriek tomu, že z expedícií máme skúseností dostatok.

Nezostávalo nám teda nič iné, len zaparkovať auto a vybrať sa ďalej peši. Paľo vytiahol svoju barlu a začal tušiť, že dostať sa z nadmorskej výšky 460 m do 1019 metrov na vrch Stinka nebude pre neho až také jednoduché. Keby bol tušil čo ho bude čakať, určite by nešiel…

K nášmu obedňajšiemu plánovanému príchodu na Kolonické observatórium sme si teda pripočítali ďalší jednohodinový sklz. Lesná cesta sa však začala rôzne vetviť a tak sme sa rozhodli ísť po „značenej“ modrej turistickej značke, ktorá v mape nebola vôbec nakreslená a len sme dúfali, že je to správna cesta a privedie nás do cieľa.

Našťastie, tá modrá (iné značenie tu nebolo) bola tá správna a do kopca nás viedla vyše dvoch hodín. Cestou sme stretávali domorodcov s plnými košíkmi hríbov a dúfali, že zakrátko pôjdeme späť a nazbierame si aj my. Vodu, ktorú sme mali k dispozícii už bola dávno dopitá, a to, že sme v ten deň ešte nič nejedli, som už spomínal.

Tesne pred vrcholom Stinka turistické značenie zmizlo a my sme boli zrazu pri plote pohraničného pásma z ostnatého drôtu. Z ukrajinskej strany totiž existuje aj pohraničné pásmo, o ktorom sme síce vedeli z turistickej mapy, no ako to vyzerá sme ani netušili. Normálna štátna hranica s Ukrajinou je tvorená asi 10 metrov širokým vyrúbaným pohraničným pásmom s hraničnými stĺpmi. Paralelne so štátnou hranicou je na ukrajinskej strane vo vzdialenosti asi 100 a viac metrov podobne široký pás s ostnatým plotom a rôznymi nástražným prízemnými tenkým drôtmi, ktoré sa nám každú chvíľu zamotávali do nôh. Samotný ostnatý plot a nástražné systémy už nahlodal čas, neplnia pôvodnú funkciu. Plot je na mnohých miestach prerušený a tie tenučké nástražné sme často ťahali za sebou. Ak by fungovali, mali by teda poriadny poplach.

Ale aby som sa vrátil späť. Hneď, ako sme prešli pohraničným pásmom, zbadali sme trvalo osídlenú ukrajinskú pohraničnú stráž (čosi ako malinká maringotka, pohraničníci, ktorí si niečo varili na ohni a statný vlčiak). Dúfajúc, že nás nezatknú, som sa ich šiel spýtať, či nevedia niečo o mieste dopadu meteoritu. Našťastie jeden z nich vedel kde to je a vraj to nie je ďaleko. Vzhľadom na to, že moja ukrajinčina zďaleka nie je dokonalá, tak sa ma povypytoval odkiaľ sme, a keď sa dozvedel, že sme Slováci, tak bol prekvapený, že nás slovenská pohraničná stráž cez hranice pustila. Musel som mu vysvetliť, že sme prešli oficiálnym pohraničným prechodom a na miesto sme sa dostali až z obce Kňahyňa. Neviem síce, či mi uveril, hlavne keď zbadal Paľa opierajúceho sa o barlu, ale v každom prípade mi ukázal smer ku kráteru.

Mali sme ísť dole kopcom (hladnému a smädnému sa mi už zdal dosť strmý) a potom zabočiť do lesa. Vybrali sme sa teda zvoleným smerom, chodníček prudko klesal, vôkol všetko zarastené, odbočka nikde. Pendlovali sme hore-dole, hľadali, dobrá nálada, že sme už niekde blízko sa vytrácala. Preto som sa vrátil späť na kopec k pohraničnej stráži a požiadal ich, aby mi to vysvetlili. Samozrejme, je to jednoduché, len nech ideme týmto smerom, že to nájdeme, že aj tabuľu uvidíme. Nuž a tak sme išli naspäť dole kopcom, ale ani po dlhšej dobe žiadna tabuľa nebola. Úsmev zamŕzal a hrozilo, že cieľ výletu ostane nedosiahnutý. Neostávalo mi nič iné, len sa znova vrátiť k pohraničnej stráži. Už sa nad nami zľutovali a jeden z nich išiel rezkým krokom s nami. Chalani nejako zaostávali a tak som len zakričal, že tu na chodníku nechám čiapku a tam nech zabočia do lesa. Skutočne to nebolo ďaleko, nejakých 200 – 300 metrov, no nejaká cestička, či náznak chodníka veru nie. Cez ostnatý plot, drôty a rigol až do lesa s vysokou papraďou. Sem-tam vyvrátené stromy, no už po 50 metroch sme zbadali náš cieľ (ten sme poznali z fotografií).

Konečne sme boli v cieli. Skutočnosť je však taká, že bez toho, aby vám to niekto ukázal, nájsť kráter je takmer nemožné. Boli dve hodiny poobede (už sme dávno mali byť podľa plánu späť),všetko sme si pofotili a vybrali sa naspäť k obci Kňahyňa k nášmu autu.  Keďže hneď vedľa krátera bolo niekoľko mladých plodníc húb, neodolali sme, veď to bude skvelá vec do „meteoritickej kapustnice“. Cesta späť nám trvala už „iba dve hodiny“ a o štvrtej sme nasadli do auta. Tešili sme sa domov, kde sa konečnej najeme. Ešte nás čakalo neplánované „malé“ dve a pol hodinové zdržanie na hraničnom prechode. K autu bolo zase treba „bumašku“, no bolo to už o niečo jednoduchšie, dôstojník Paľa nazval „pán meteorit“. Keď sme sa dostali na colnici na rad, pre colníčku sme boli značne podozriví. Asi jediní sme z Ukrajiny nič neprenášali, nemali sme žiadnu bandasku s benzínom, žiadne povolené množstvo alkoholu. To je určite podozrivé, tak nám colníčka dokonale prehľadala auto a nakoniec nás nedôverčivo pustila. O pol ôsmej večer sme boli na Kolonickom observatóriu a mohli sme sa naraňajkovať. Konečne. No a je len škoda, že sme museli ísť v ten večer aj domov, lebo obloha bola takmer dokonalá s jasnou Mliečnou cestou od obzoru po obzor.

P. Begeni